Veľa ľudí premýšľa nad tým, kto je ich skutočný priateľ, kto je tá spriaznená duša, ktorej sa môže s každou záležitosťou zveriť. Mám nad tým aj ja premýšľať ?
Nie, nie. . . nekladiem to za potrebu, veď kam sa pozriem, tam sú moji priatelia. Vlastne, sú to priatelia? Nie sú to len „obyčajní“ ľudia s maskami na tvárach, ktorí sa snažia ma len využiť a odhodiť ako handru ? Hneď sa mi počet zmenšil. Ale vôbec nie som nešťastná, pretože. . . To tak má byť, nemáme mať desiatky priateľov. Máme mať ich zopár, len tí čo za to stoja. Len tí praví, ktorí nás urobia aj v tej najhoršej chvíli najšťastnejšími na svete.
Sú to tí, na ktorých sa môžeme spoľahnúť, že náš nikdy neopustia v núdzi. Sú tu, s nami. Napriek všetkým hádkam, nezhodám a rôznym pokušeniam ako sa na každú jednu vec vykašlať, odísť dakde ďaleko, kde budeme len sami. Ja a samota. Ja a veľa času premýšľania, čo ďalej. Lenže, akým dôvodom by som ich tu mala nechať ? Ich, čo sú môj celý život. Ja viem, že na premýšľanie je niekedy lepšie byť sama ale premýšľať s ozajstným priateľom je na nezaplatenie. Dodáva to silu ísť ďalej, nepodľahnúť zlej karme, ktorá nás doháňa a skúša nás zlomiť.
To sú tie hodnoty života, ktoré si málo kto váži. Potrebujeme veľký dom, najbohatšie auto a iné banality ? Potrebujeme ich viacej ako morálnu cnosť k priateľstvu ? Nie, určite nie. Len toto jediné nás môže naplniť, naplniť naše srdce láskou a spokojnosťou. To, čoho je na tomto svete najmenej. Hodnota, ktorá sa nedá opísať pár riadkami. Musíme to zažiť. To pravé priateľstvo.
Ja osobne by som bez priateľov nevydržala ani deň, každú jednu sekundu premýšľam, čo sa s nimi deje, ako ideme zaplniť voľný čas a vlastne ako si na nich čas nájsť. Pretože, žijeme vo svete, kde sa málokto nezamýšľa nad tým, že potrebujeme dakoho. Potrebujeme niekoho, kto nás dokáže pochopiť, kto prečíta smútok na našej „veselej“ tvári. Pravý priateľ to rozozná a skúša mu pomôcť, poradiť.